Život jednej mormonky

Už veľmi dlho som nič nenapísala a it's just killing me! Lenže také niečo sa nedá vynútiť. Nie že by som predtým ktovieako veľa písala. Prózu. Na to som nikdy nemala hlavu. Občas zo mňa niečo vyliezlo a ja som z toho bola nadšená... Vlastne stále som. Momentálne mám rozčítanú Alice Munro. Tá teda vie písať, to vám poviem! Na prvý pohľad obyčajné situácie, obyčajní ľudia, no za všetkým sa skrýva niečo hlboké. Ľudské osudy. Tak nad tým premýšľam, čo chcem vlastne svojím písaním odkázať svetu? Čo chcem povedať svojimi príbehmi? A musím vlastne niečo povedať? O čo tu ide? Zdá sa, že moje dni dostali pravidelnú rutinu, aj keď nerobím stále to isté. A predsa v tom je rutina. Kreativita sa vytratila, ak tu vôbec aj nejaká bola. Len čo som pred pár dňami vyrobila vianočné hviezdy z papiera a vytvorila pár pohľadníc. Ani len to nebolo z mojej iniciatívy. Hovorím si: "Keby som namiesto tých prepozeraných hodín kadejakých seriálov, namiesto hrania sa nezmyselnej hry na facebooku, robila niečo iné..." Cítila by som sa lepšie? A čo je to "niečo iné"? Questions, questions...